Mojou typickou vlastnosťou je, že nikdy nič nestíham a vždy si všetko nechávam na poslednú chvíľu. Nikto z našej rodiny to nechápe a segra mi povedala, že by tak nebola schopná fungovať. Ja to však robím pravidelne a aj "keď mi pod zadkom horí", som schopná usmievať sa a tvrdiť, že všetko stihnem a "nejako už len bude".
Táto moja vlastnosť sa samozrejme prejavila aj teraz. Na prelome januára a februára som bola na sústredení z Pikomatu, ktoré bolo úplne úžasné, takže som sa rozhodla, že budem riešiť aj letnú časť. Keď som prišla domov, samozrejme som sa do tých úloh celý týždeň ani nepozrela. V sobotu som sa asi 5krát rozhodla, že Pikomat budem riešiť a vzápätí, že nie. V sobotu večer som bola opäť rozhodnutá, že ho riešiť budem, ale v nedeľu ráno som si spomenula na projekt z NASky, na ktorý som úplne zabudla, takže mi bolo jasné, že Pikomat už vyriešiť nestihnem. Ale projekt som dokončila celkom skoro a tak som sa rozhodla, že sa do tých zadaní aspoň pozriem. Vyriešila som jednu úlohu a aj som ju začala písať, ale neskôr som to vzdala a samozrejme, mala som výčitky svedomia.
V škole za mnou však prišli dvaja spolužiaci, ktorí ho riešia tiež a vyhlásili, že ho predsa nemôžem neriešiť. Matúš povedal, že má v škole zadania a hneď mi ich aj doniesol so slovami "Rieš!". Keďže druhý z nich, Maťo, je jednoznačne najmúdrejší chalan, akého poznám a povyhrával kopec matematických súťaží, s jeho poomocou som počas veľkej prestávky vyriešila 2 úlohy. Ďalšie dve som vyriešila počas fyziky, keď nám dala voľno, lebo na prvú hodinu neprišla a s druhou skupinou nič nepreberala.
Takže som mala za jeden deň vyriešené 4 úlohy. A zrejme budú aj dobre, keď Maťo pomahal :).
Komentáre